Očami mamy
Byť mamou, je to najkrajšie čo ma v živote stretlo. Ona, je to najkrajšie čo ma stretlo. Mám to najúžstnejšie dieťa pod slnkom, tak ako má každá jedna matka. Je to malý zázrak, ktorý keď zbadáte neviete z neho spustiť oči, nechcete sa pozerať na nič iné, chcete ho len ovoniavať, držať, no skrátka ho už nespustíte z očí. Vďaka bohu že som mohla byť pri nej a starať sa o ňu až do teraz. Boli to tie najkrajšie chvíľky a nikdy som nepociťovala toľko lásky a strachu ako od kedy ju mám.
Užívam si každé jedno ráno, kedy ma budí s úsmevom na tvaričke, ako si ráno spolu čistíme zúbky, pripravujeme jedlo, papáme, učíme sa a chodíme von. Užívam si a som vďačná za to, že ju denne môžem obliekať do pyžamka a uspinkávať, že posledné čo cíti je moja vôňa. Drží ma za ruku jej jemnou dlaňou a ja v tej chvíli viem, že ona je to najkrajšie rozhodnutie v mojom živote. Kiežby bolo v mojej moci, zapamätať si každý jej úsmev... Držať v hlave tento najúprimnejší smiech, ktorý teraz má. Viem, že o chcíľku vyrastie, viem, že jej vôňa sa zmení, tak isto jej hlas a smiech, no viem, že každá jedna z nás si zapamätá aspoň malú časť z tohto nehmotného navždy.
A preto, po každej prebdenej noci, po tom ako zbadám rozsypanú múku v koberci, či toaletný papier po celom byte, kedy mám chuť vyskočiť z kože, to neurobím. Pretože toto sú chvíle na ktoré nezabudnem a ktoré jej istotne spomeniem keď mi raz predstaví prvého frajera. Nie... žartujem!
Každopádne ju milujem a je príliš maličká na akékoľvek veľké hnevanie a aj keď nám rastú malé rožky, ona je mi zoslaná z neba.
Má tú najkrajšiu úlohu. Spraviť svet krásnym. Aspoň ten náš
Vždy keď zavrie večer očká, ďakujem Bohu a často premýšľam nad tým, aká bude keď vyrastie, čo ju v živote čaká a najmä to, ako dlho mi dovolí držať jej dlaň. Do kedy budem v jej živote tým najdôležitejším človekom.
Je pre mňa tak dôležité byť pre ňu vzorom, byť jej oporou a hlavne dobrou maminkou. Nie prísnou, nie ľahostajnou...Je pre mňa tak dôležité, byť mamou, ktorá nikdy nemávne rukou nad jej problémom. Totiž, chcem byť tým človekom v jej živote, za ktorým vždy príde, vždy ju vypočuje a ten človek, mama, ktorá si vždy nájde čas... a tak, ako si želám, aby som bola ja tým človekom ku ktorému príde, budem ja tou, ktorá sa zverí jej. Je pre mňa tak dôležité ukázať jej krásy života, obyčajné veci ktoré sú dnes už vlastne neobyčajné, pretože je ich vidieť čoraz menej.
Ja ako dieťa som milovala šport, bicykel, hry, spievanie a tancovanie. Vďaka Nelke sa k tomu všetkému vraciam. Denne si spievame a to od rána do večera, tancujeme a chodíme von, hľadkáme okoloidúcich psíkov a neviem sa dočkať výletov bicyklom v lete. Šport je jedna z dôležitých vecí nie len pre mňa, ale aj pre môjho muža, ktorý ním žije od malička.
Naša výchova-(ne)výchova, spočíva najmä v láske. Tak, ako sa ľúbime my, chceme naučiť Nelku, aby milovala, prírodu, zvieratá, ľudí, slnko, vodu, hry, šport... Proste všetko vďaka čomu sme.
No u nás to neznamená, že na nás platí akékoľvek trucovanie, jedovanie alebo neposlúchajú. Aj keď toto všetko patrí k deťom, my to neakceptujeme. Deti by nemali prerastať cez hlavu dospelým.
Všetky poznáme chvíle, keď toto naše deti robia a je len na nás, či to deťom dovolíme alebo ich naučíme určitým hraniciam. Totiž, deti skúšajú čo môžu a čo všetko im prejde.
A pýtate sa ako?
Jednoducho... Nelke, keď sme niečo zakázali, začala sa plieskať alebo biť, otočili sme sa.
“Kde niet diváka, tam niet herca” a toto skutočne funguje.
Alebo...
Keď jej zakážme chytať niečo čo nemôže a začne pišťať, zaujmeme ju niečim iným. A toto sú naše dve rady výchovy-nevýchovy.
Keď sa stávali tieto situácie často, alebo náhodou nezabralo to, čo som písala, jednoducho dostala po zadku a pochopila, že si nevydupká svoje tým, že nebude poslúchať.
U nás toto funguje, ale každé dieťa je iné a naozaj som rada, že tieto situácie sa nestávajú často. Vďaka tomuto, máme doma dobručké a poslušné dievčatko. Neplče pri obliekaní, neplače keď je unavená, neplače takmer nikdy. Teda, len keď sa uspáva, vtedy máme doma malú zoo.
Ako to teda vidím ja?
Materstvo je výnimočné. Mamou budem už navždy a už navždy bude niekto, kto je na tomto svete vďaka mne. Človiečik, pre ktorého som dýchala 9 mesiacov a žiť budem už navždy. Len pre ňu a čokoľvek čo príde v našom živote spolu zvládneme, pretože sme na to traja ❤️
Užívam si každé jedno ráno, kedy ma budí s úsmevom na tvaričke, ako si ráno spolu čistíme zúbky, pripravujeme jedlo, papáme, učíme sa a chodíme von. Užívam si a som vďačná za to, že ju denne môžem obliekať do pyžamka a uspinkávať, že posledné čo cíti je moja vôňa. Drží ma za ruku jej jemnou dlaňou a ja v tej chvíli viem, že ona je to najkrajšie rozhodnutie v mojom živote. Kiežby bolo v mojej moci, zapamätať si každý jej úsmev... Držať v hlave tento najúprimnejší smiech, ktorý teraz má. Viem, že o chcíľku vyrastie, viem, že jej vôňa sa zmení, tak isto jej hlas a smiech, no viem, že každá jedna z nás si zapamätá aspoň malú časť z tohto nehmotného navždy.
A preto, po každej prebdenej noci, po tom ako zbadám rozsypanú múku v koberci, či toaletný papier po celom byte, kedy mám chuť vyskočiť z kože, to neurobím. Pretože toto sú chvíle na ktoré nezabudnem a ktoré jej istotne spomeniem keď mi raz predstaví prvého frajera. Nie... žartujem!
Každopádne ju milujem a je príliš maličká na akékoľvek veľké hnevanie a aj keď nám rastú malé rožky, ona je mi zoslaná z neba.
Má tú najkrajšiu úlohu. Spraviť svet krásnym. Aspoň ten náš
Vždy keď zavrie večer očká, ďakujem Bohu a často premýšľam nad tým, aká bude keď vyrastie, čo ju v živote čaká a najmä to, ako dlho mi dovolí držať jej dlaň. Do kedy budem v jej živote tým najdôležitejším človekom.
Je pre mňa tak dôležité byť pre ňu vzorom, byť jej oporou a hlavne dobrou maminkou. Nie prísnou, nie ľahostajnou...Je pre mňa tak dôležité, byť mamou, ktorá nikdy nemávne rukou nad jej problémom. Totiž, chcem byť tým človekom v jej živote, za ktorým vždy príde, vždy ju vypočuje a ten človek, mama, ktorá si vždy nájde čas... a tak, ako si želám, aby som bola ja tým človekom ku ktorému príde, budem ja tou, ktorá sa zverí jej. Je pre mňa tak dôležité ukázať jej krásy života, obyčajné veci ktoré sú dnes už vlastne neobyčajné, pretože je ich vidieť čoraz menej.
Ja ako dieťa som milovala šport, bicykel, hry, spievanie a tancovanie. Vďaka Nelke sa k tomu všetkému vraciam. Denne si spievame a to od rána do večera, tancujeme a chodíme von, hľadkáme okoloidúcich psíkov a neviem sa dočkať výletov bicyklom v lete. Šport je jedna z dôležitých vecí nie len pre mňa, ale aj pre môjho muža, ktorý ním žije od malička.
Naša výchova-(ne)výchova, spočíva najmä v láske. Tak, ako sa ľúbime my, chceme naučiť Nelku, aby milovala, prírodu, zvieratá, ľudí, slnko, vodu, hry, šport... Proste všetko vďaka čomu sme.
No u nás to neznamená, že na nás platí akékoľvek trucovanie, jedovanie alebo neposlúchajú. Aj keď toto všetko patrí k deťom, my to neakceptujeme. Deti by nemali prerastať cez hlavu dospelým.
Všetky poznáme chvíle, keď toto naše deti robia a je len na nás, či to deťom dovolíme alebo ich naučíme určitým hraniciam. Totiž, deti skúšajú čo môžu a čo všetko im prejde.
A pýtate sa ako?
Jednoducho... Nelke, keď sme niečo zakázali, začala sa plieskať alebo biť, otočili sme sa.
“Kde niet diváka, tam niet herca” a toto skutočne funguje.
Alebo...
Keď jej zakážme chytať niečo čo nemôže a začne pišťať, zaujmeme ju niečim iným. A toto sú naše dve rady výchovy-nevýchovy.
Keď sa stávali tieto situácie často, alebo náhodou nezabralo to, čo som písala, jednoducho dostala po zadku a pochopila, že si nevydupká svoje tým, že nebude poslúchať.
U nás toto funguje, ale každé dieťa je iné a naozaj som rada, že tieto situácie sa nestávajú často. Vďaka tomuto, máme doma dobručké a poslušné dievčatko. Neplče pri obliekaní, neplače keď je unavená, neplače takmer nikdy. Teda, len keď sa uspáva, vtedy máme doma malú zoo.
Ako to teda vidím ja?
Materstvo je výnimočné. Mamou budem už navždy a už navždy bude niekto, kto je na tomto svete vďaka mne. Človiečik, pre ktorého som dýchala 9 mesiacov a žiť budem už navždy. Len pre ňu a čokoľvek čo príde v našom živote spolu zvládneme, pretože sme na to traja ❤️
Komentáre